Po komunálnych voľbách sa naplno rozbehla diskusia o tom, že kto vlastne parlamentné voľby vyhral a kto v nich naopak pohorel. Môžeme tu filozofovať kľudne aj niekoľko dní, no víťaz je pri pohľade na jednoznačné výsledky a zisky vyjadrené v číslach veľmi jednoducho odvoditeľný.
Najviac mandátov získali tzv. nezávislí kandidáti, ktorých by sme teoreticky mohli považovať za víťazov volieb. Jediné, čo sa ale objektívne dá skonštatovať, je všeobecná popularita nezávislých kandidátov medzi ľuďmi. Povedať však, že nezávislí sú víťazmi volieb, by bolo značne nadnesené. Nejedná sa o jednoliatu skupinu a už vôbec sa nejedná o skupinu primátorov, starostov a poslancov, ktorí by medzi sebou nejak obzvlášť spolupracovali. Môže si hovoriť kto chce a čo chce, ale nezávislý kandidát je často osamoteným vojakom v poli a veľa zo svojho programu väčšinou nesplní, jednoducho preto, lebo je odpadlík.
Uspel teda fenomén nezávislého kandidáta, no nezávislí ako skupina nie sú víťazom volieb, lebo v skutočnosti žiadnou skupinou nie sú.
Čo už je relevantné, sú výsledky politických strán. Tie vo všeobecnosti voliča neohúrili viac, ako nezávislí kandidáti, no pri pohľade na ich výsledky sa dajú určiť strany, ktoré oslovili voliča a strany, ktoré sú jednoducho v komunálnej politike úplne vykradnuté.
Za úspešné parlamentné strany sa v posledných komunálnych voľbách dajú považovať Smer-SD, SNS a Most-Híd. Áno, sú to zároveň strany vládnej koalície, ale čísla hovoria jasne. Parlamentná opozícia jednoducho neuspela a má to logické dôvody.
Strany SaS, OĽaNO a Sme rodina, sú na regionálnej úrovni veľmi slabé. Sú to strany, ktoré nikdy nemali snahu budovať regionálne štruktúry po celom Slovensku, alebo vo svojich silných regiónoch (ako napr. Most-Híd) a tým pádom je volič ochudobnený o kontakt s nimi. Pre každú z týchto strán vyplýva ponaučenie, že pracovať z Bratislavy a nevšímať si nič iné, len svoje osobné ambície, jednoducho na voliča v regiónoch nefunguje.
Pokiaľ chceme zhodnotiť Smer-SD, je zrejmé, že bol už aj v lepšej kondícii. Avšak v komunálnych voľbách sa mu podarilo viac menej kopírovať jeho celoštátne preferencie. Bol silný a slabý tam, kde sa to očakávalo.
Na druhej strane parlamentné strany neboli silné takmer nikde, no aj napriek tomu majú tendenciu absolútne nekriticky konštatovať, že sú víťazmi volieb – trápne, naozaj dosť trápne. Je teda na mieste vyzvať novinárov, aby ich prestali nekriticky hladiť a aby konečne upozornili na fakt, že parlamentná opozícia pohorela.